|
| Džómonská nádoba |
 |
| Jajoi - bronzový "dotaku" |
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
| Japanese Art History Resources: Early periods - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov |
Obdobie KOFUN (cca 300-710) sa vyznačovalo stavbou veľkých sypaných mohýl (kofunov) slúžiacich akopohrebiská vládnúcej elity. Tieto nákladné stavby svedčia o postupujúcej spoločenskej 
diferenciácii spoločnosti oproti obdobiu Jajoi. Mnohé z týchto hrobiek boli vyzdobené dutými hlinenými plastikami známymi ako haniwa. Obdobie kofun bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinetu a svedkom vzostupu dvora Jamato, mocnej dynastie, ktorá založila najstarší jednotný japonský štát. Hoci v tejto dobe už v Japonsku bolo známe čínske písmo, jeho používanie bolo obmedezené na obchodné styky s Kóreou a Čínou. Preto obdobie Kofun prevažne radíme ešte do prehistórie, pričom jedinými písomnými informáciami o živote v Japonsku v tomto období sú čínske pramene.
Za začiatok japonskej je všeobecne považované až posledné storočie obdobia Kofun, nazývané aj obdobie Asuka. Názov obdobia je odvodený od názvu vtedajšieho hlavného mesta. Koncom 6. stor. dvor Jamato definívne stratil moc (čo na dlhú dobu znamenalo aj koniec úplne jednotného Japonska) a vlády sa zmocnili progresívnejšie rodiny orientované na budhizmus a konfuciánske myšlienky. Úsilím nových vládcov za pomoci celej série inštitucionálnych inovácií, najmä reformou Taika, vznikol centralizovaný byrokratický štát založený na čínskom modeli. Už predtým, v roku 604, princ Šótoku vydal Výnos o sedmnástich článkoch, pokladaný niekedy za prvú japonskú ústavu. Viacerí Japonci sa v tomto období vydalo na štúdiá do Číny a priniesli späť nové myšlenky a filozofiu. V celku možno toto obdobie považovať za počiatok súčasnej japonskej kultúry. Na druhej strane bolo toto obdobie poznačené značnou politickou nestabilitou a vojnami.
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
|
Japanese Art History Resources: Early periods - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov
Virtual ASUKA HISTORICAL MUSEUM - múzeum zamerané (nie len) na dobu Asuka |
Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara) znamená začiatok obdobia NARA (710 - 794), ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia
 |
| Sediaci Jakuši (Liečiaci Budha) |
Podpora budhizmu cisármi spôsobila aj prienik budhizmu do japonskej kultúry. Toto obdobie sa stalo aj svedkom rozkvetu umení známych pod spoločným názvom kultúra Tempijo, zostavením prvých Japonských historických kroník, Kodžiki a Nihon Šoki a taktiež prvou z veľkých zbierok japonskej poézie - Manjóšú.
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
| Japanese Art History Resources: Hakuho Period, Nara Period - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov |
Obdobie HEIAN (794 - 1185), ktoré sa začína založením cisárstva v Heian-Kjó (dnešné Kjóto), 
bolo svedkom úplnej asimilácie (japonizácie) čínskychvplyvov a rozkvetu domácej "dvornej kultúry". Je to jedno z najúžasnejších období japonskej histórie, keď mier a bezpečnosť vládli v celej krajine. Japonská kultúra prekvitala ako nikdy predtým (na ďalšie takéto obdobie si Japonsko počkalo až do čias Tokugawu). Preto sa toto obdobie spolu s obdobím Nara nazýva klasickým. Rozvoj japonského slabičného písma kana dalo základ naozaj domácej literatúre, vrátane vrcholných diel japonskej poézie a prózy, akým je napr. majstrovské dielo dvornej dámy Murasaki Šikibu Gendži monogatari (Príbehy rodiny Gendži).
Politický vývoj tohto obdobia, žiaľ, nebol celkom priaznivý. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Jednotlivé provincie mali značný stupeň autonómie a tento stav sa nezlepšil ani nahrádzaním regionálnych vodcov menovanými guvernérmi. Naopak, miestni profesionálni vojaci, samuraji, počnúc stredným obdobím Heian začali byť verní nie cisárovi ale miestnej aristokracii. Ich hlavným poslaním sa stalo zabíjanie iných samurajov slúžiacich inému pánovi. Nárast moci týchto provinčných vojenských bánd spolu s rozrastaním sa súkromných majetkov (šoen) priniesli postupný rozklad centralizovanej vlády. Tento vývoj ovplyvnil aj mocenské pomery. V provinciách získali najväčšiu moc rodiny Taira (iným menom Heike) a Minamoto (iným menom Gendži), v blízkosti dvora na tento vývoj reagovala rodina Fudživara, ktorá postupne úplne ovládla cisára. V rokoch 856 až 1086 regenti z tejto rodiny prakticky vládli Japonsku. Moc provincií však naďalej silnela a keď v roku 1155 ostal trón bez nástupcu, došlo k "malej revolúcii" Hogen a neskôr k občianskej vojne Heidži, ktorými definitívne získali vplyv rodiny Taira a Minamoto. Toto bol rozhodujúci obrat v japonskej histórii - sila ovplyvňovať vývoj štátu na dlhú dobu prešla do rúk bojovných klanov a ich súkromných armád.
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
|
Japanese Art History Resources: Heian Period - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov |
Víťazstvo Minamotu no Joritomu vo vojne rodov Taira a Minamoto predznačilo začiatok obdobia KAMAKURA (1185 - 1333) a vzostup politickej sily novej spoločenskej triedy provinčných vojakov - samurajov. Vzťahy Joritomu z cisárskym dvorom boli značne chladné, takže po svojom víťazstve sa usadil vo svojom novom hlavnom meste Kamakura a odtiaľto robil svoje reformy. Jeho vymenovanie provinčných guvernérov (dajmio) a správcov majetkov (džito), ktorí boli k nemu vo vazalskom vzťahu
 |
| Kamakura - Občianska vojna Heidži |
Ďalšou významnou udalosťou tejto doby, aj keď zďaleka nie takou významnou ako tomu bolo v Európe, boli dva mongolské vpády do Japonska. Mongoli, vtedajšia svetová veľmoc ovládajúca Čínu aj Kóreu, sa pokúsili o najväčšiu vyloďovaciu operáciu tých čias. Japonci pod Hodžovým vedením sa ubránili, čiastočne aj vďaka pomoci "božského vetra" kamikadze.
V tomto období môžeme sledovať aj nástup Zen Budhizmu a vznikanie nových obľúbených rádov/siekt, ktoré rozšírili Budhizmus medzi prostý ľud.
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
| Japanese Art History Resources: Kamakura Period - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov |
Zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho je začiatkom obdobia MUROMAČI (1333 - 1568), éry veľkých kultúrnych činov ale aj pretrvávajúcej sociálnej nestability. Tomuto
prevratu predchádzal neudržateľný vývoj: samuraji odmeňovaní za svoje zásluhy pôdou, postupne delili túto pôdu medzi svojich potomkov. Výsledkom bolo ochudobnenie samurajov a ich rasúca nespokojnosť. Cisár sa rozhodol využiť túto nespokojnosť a povstal proti šógunátu. Šógunát poslalproti nemu svojho najlepšieho generála Ašikagu Takaudžiho. Tento však nečakane prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Takaudži však nevrátil moc do rúk cisára ale vytvoril v Kjóte svoju vlastnú bakufu. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Cisár utiekol na juh (Jošino) a postavil sa na odpor. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát nebol schopný držať na uzde ambície mocných guvernérov provincií (Dajmiov), postupne sa rozpadol na množstvo malých, proti sebe bojujúcich štátov, a úplne sa zrútil po vojne Onin. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 - 1568).
V týchto ťažkých časoch bolo obdobie Muromači svedkom obdivuhodného rozvoja nových foriem umenia ako napr. No a Kyogen, práve tak ako Zen-om inšpirované umenia ako Čajový obrad, aranžovanie kvetín a maľovanie tušom.
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
|
Japanese Art History Resources: Muromachi Period - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov |
Obdobie AZUČI-MOMOJAMA (1568 - 1600) je definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Odu Nobunagu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Jejasu, ktoré priniesli politické
 |
| Momojama - Kano Eitoku: Cyprusový strom |
Vštci títo mocní šóguni sa snačili zabezpečiť centrálnu správu krajiny aj pomocou výstavby svojich hradov po celej krajine. Vďaka ich podpore sme v tejto svedkami veľkolepého rozkvetu dekoratívnych umení; za mnohých treba spomenúť veľkolepý štýl maliara Kana Eitoku. Počas tohto krátkeho obdobia bolo Japonsko taktiež vystavené vplyvu Západnej (Namban) kultúry vďaka kontaktom s európskymi obchodníkmi a misionármi.
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
| Japanese Art History Resources: Momojama Period - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov |
Víťazstvo v Bitke pri Sekigahare znamenalo začiatok hegemónie Tokugawu Jejasu v celom Japonsku
a súčasne aj začiatok obdobia EDO (1600 - 1868). Po tomto víťazstve bol Tokugawa Jejasu menovaný za šóguna a za sídlo svojej vlády si zvolil Edo (dnešné Tokio). Nasledujúcimi krokmi potom Jejasu dostal Japonsko pod svoju úplnú konrolu, čo na jednej strane znamamenalo diktatúru, na druhej strane však Japonsko získalo niečo, čo predtým nepoznalo - dve storočia trvajúci mieru pod vládou Šógunátu Tokugawa. Jejasu šikovne prerozdelil víťazstvami získanú pôdu medzi najlojálnejších dajmiov. Navyše nariadil, že každý dajmio musí stráviť každý druhý rok v Ede, čo pre dajmiov jednak znamenalo veľké finančné náklady, jednak počas tohto roka klesal ich vplyv doma. Týmto dokázal Jejasu zvládnuť najväčšie nebezpečenstvo - odbojnosť dajmiov.
Samotný Jejasu v zásade podporoval zahraničný obchod (hoci prenasledoval kresťanov), jeho nástupcovia však razili politiku národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Jedinou výnimkou z tohto izolacionizmu boli určité obmedzené styky z Čínou a Japonskom prostredníctvom prístavu v Nagasaki.
Spoločenské zriadenie bolo silno ovplyvnené neokonfucianizmom: popri vládnúcej triede bola spoločnosť striktne rozdelená na 4 triedy (samuraji, roľníci, umelci a obchodníci), pričom členovia týchto tried nesmeli meniť svoje postavenie. Napriek počiatačnej ekonomickej prosperite ani toto zriadenie nepreukázalo svoju udržateľnosť. Okrem postupného zhoršovania situácie väčšiny obyvateľstva sa najváčším problémom stala rastúca sila vznikajúcej buržoázie, ktorá napriek svojmu nízkemu postaveniu dostávala ostupne do područia väčšinu samurajov. Tieto rozpory vyústili v druhej polovici obdobia Edo do všeobecnej korupcie a celkového rozkladu morálky.
Koncom 18. storočia zosilnel zahraničný tlak na Japonsko. Ako prví sa pokúsili o nadviazanie obchodných stykov Rusi (neúspešne), neskôr boli nasledovaní ďalšími vrátane Američanov. Nakoniec, v roku 1853, prinútil (silou) americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a spolu s vyššie uvedenými faktormi viedol k jej postupnému pádu. V tejto situácii hrozilo, že k moci sa dostanú ultrakonzervatívni samuraji, väčšina spoločnosti však dala prednosť (čiastočne aj pod hrozbou vojnových lodí) otvoreniu sa západným "vymoženostiam" a posledný šógunát v Japonsku sa zrútil.
Vďaka dlhotrvajúcej stabilite sa obdobie Edosvedkom rovoja umení a filozofie. Dokonca aj dovtedy neuhladení samuraji sa v tejto dobe z nedostatku inej činnosti venovali umeniam a dosiahli svoj neskôr tak obdivovaný štandard. Nepokojný buržoázny duch presadzujúcej sa triedy obchodníkov (Chónin) našiel vyjadrenie v divadelných formách ako Kabuki a Bunraku, v populárnej literatúre známej ako Gesaku, a v umeleckých žánroch ako Ukio-e. Prekvitala aj ľudová kultúra, vo filozofii sa objavili národné smery hľadajúce návrat ku koreňom, kombinujúce šintoizmus a konfucianizmus.
| Obrázky a doplňujúce informácie: | Odkazy na webstránky: |
|---|---|
|
Japanese Art History Resources: Edo Period - bohatá zbierka odkazov na stránky a na vyobrazenia umeleckých predmetov |
Silný politický tlak na vládu šógunátu vyústil do Reformy Meidži, ktorá znovunastolila priamu cisársku vládu a zahájila obdobie MEIDŽI (1868 - 1912), ktoré znamenalo koniec moci samurajov a transformáciu Japonska namodernú priemyselnú spoločnosť. Cisár Meidži (Mucuhito) presunul svoje hlavné mesto z Kjóta do Tókia. Vodcovia obnovy cisárstva spojili bývalé feudálne panstvá do moderného národného štátu, zaviedli centralizovanú štátnu správu, uzákonili novú pozemkovú daň a vytvorili modernú armádu založenú na vojenskej službe. Zrušenie systému feudálnych kást a zavedenie všeobecného povinného vzdelania pomohli vytvoriť moderné spoločenské zriadenie.
Japonsko, podobne ako iné ázijské krajiny, bolo nútené v predchádzajúcom období podpísať nerovnoprávne zmluvy so západnými mocnosťami. V snahe o vymanenie sa spod tejto závislosti a získanie medzinárodného rešpektu muselo Japonsko dobehnúť svoje zaostávanie za západom vo vojenskej aj ekonomickej oblasti. Vedľajším produktom tohto úsilia bolo aj opustenie prispôsobovania sa západnej civilzácii a silnenie japonského národného cítenia budovaného na princípoch konfucianizmu, šintoizmu a uctievania cisára.
V roku 1889 prijatím Ústavy Japonského cisárstva vznikla prvá parlamentná vláda v Ázii. Počas poslednej časti tohto obdobia sa Japonsko, vďaka víťazstvám v Čínsko-japonskej vojne (1894-1895), Rusko-japonskej vojne (1904-1905) a Anektovaní Kórey (1910), zrazu stalo imperialistickou mocnosťou.
 |
| Taišó - Imamura Šiko |
Obdobie TAIŠÓ (1912 - 1926), éra "slabého" cisára Taišóa (Jošihita), sa vyznačovalo očakávaním vlády "tej správnej strany", vzostupom zapojenia sa ľudových más do politiky, rastom organizovanej práce a ľavicových hnutí a aj boomom domácej ekonomiky živenom I. svetovou vojnou. Japonsko v tejto vojne bojovalo na strane Dohody, jeho zapojenie do bojov však bolo obmedzené na boj proti nemeckým koloniálnym posádkam vo východnej Ázii.
Vytvorenie vzelaných mestských stredných vrstiev a masová dostupnosť kníh sa stali živnou pôdou pre demokratické tendencie tohto obdobia, často označované ako Demokracia Taišó. Nakoniec však ekonomická recesia a autoritatívne opatrenia ako napr. vydanie Zákona na ochranu mieru v r. 1925 a rozmach Osobitnej vyššej polície postupne odstránili výdobytky dosiahnuté počas prvého japonského experimentu s demokraciou.
Obdobie ŠÓVA (1926 - 1989), éra cisára Hirohita, bolo jedným z najbúrlivejších období japonskej histórie. Už počas prvých dekád ultranacionalistická koalícia pravicových politikov a armádnych dôstojníkov získala kontrolu nad krajinou, využívajúc politické represie domácich odporcov, a nasmerovala Japonsko na cestu vojenského expanzionizmu do kontinentálnej Ázie. Tento vývoj kulminoval Okupáciou Mandžuska (a ustanovením bábkového štátu Mandžukuo), Druhou čínsko japonskou vojnou (1037-1945), pripojením sa Japonska k "Osi Rím-Berlín-Tókio" a vstupom Japonska do II. svetovej vojny. Po počiatočných úspechoch Japonska v tejto vojne (Pearl Harbour a mnohé iné) došlo postupne k obratu a spojenci získali späť územia dobyté Japoncami. Keďže Japonska odmietalo kapitulovať, Američania pristúpili k jednému z najkontroverznejších činov vojny - zhodeniu atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki (6. a 9. 8. 1945). Krátko po tejto hroznej udalosti, 14. 8., rozvážny cisár Šóva podpísal bezpodmienečnú kapituláciu Japonska.
Po porážke Japonska v II. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Povojnové dekády boli svedkami odstraňovania následkov vojny, obnovenia členstva v medzinárodných organizáciách a fantastického ekonomického rastu, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.
Smrťou cisára Šóvu (Hirohita) v r. 1989 a nástupom cisára Akihita na trón sa začína nové obdobie japonskej histórie - HEISEI. Toto je už však skôr súčasnosť ako história ...
Zostavil: Matej Schwarz (www.nissubashi.org )
Pozn.: Nie som historik ani japonológ, preto je možné, že som použil aj niektoré nie celkom korektné informácie. Snažil som sa však využiť všetky zdroje, ktoré som bol schopný vo vymedzenom čase zvládnuť.
Sources: http://www.ingjapan.ne.jp/miurasn/history/history.htm, www.japan-guide.com/e/e2132.html, http://emuseum.mnsu.edu/prehistory/japan/, Richar Hooker: Ancient Japan, Feudal Japan,