Kabuki je jednou z tradičných foriem japonského divadla. Jedná sa o vysoko špecializovaný žáner hraného umenia, ktoré v sebe kombinuje prvky tanečné s prvkami herectva doplnené hudobným doprovodom. Predstavenie kabuki umožňuje divákovi vychutnať si neopakovateľnú hru foriem, farieb a zvukov.
Aj napriek tomu, že za vznik kabuki vďačí žene, už od ranných počiatkov boli do všetkých rolí, vrátane postáv žien, obsadzovaní len mužskí predstavitelia. Herci, ktorí boli obsadzovaní do ženských postáv sa označovali ako "onnagata" – špecialisti na ženské postavy.
Slovo "kabuki" sa obyčajne píše s pomocou troch znakov čínskej abecedy a síce ka (piesne), bu (tanec) a ki (zručnosti/schopnosti), ale v skutočnosti je toto slovo odvodené od klasického japonského slovesa kabuki, čo v preklade znamená "nakloniť sa, skloniť sa, prikloniť sa, a pod." Toto slovo tiež spája s vecami excentrickými a odchyľujúcimi sa od zaužívaných noriem. Z historického hľadiska sa predstavenia kabuki od začiatku vyznačovali pestrými divadelnými kostýmami, náročným líčením a extravagantnými pohybovými kreáciami s cieľom vytvoriť v divákovi pocit niečoho výnimočného a neopakovateľného.
Začiatky Kabuki sa spájajú s menom šintoistickej kňažky Okuni a spadajú do roku 1603. Okuni a jej spoločníci, v prevažnej väčšine sa jednalo o ženy, usporadúvali provokatívne tanečné predstavenia a hrané komické scénky na provizórnom javisku v suchom koryte rieky Kamogawa v Kjóte. Okuni sa obliekala ako muž a na krku nosila kríž (pravdepodobne dovezený z Portugalska), ktorý mal ešte viac umocniť jej excentricitu. Jej skupina sa postupne preslávila v celej krajine a ich hrané predstavenia časom dali vznik kabuki, ktoré sa neskôr stalo jedným z troch hlavných foriem japonského klasického divadla.
V období Edo (1603-1868), v ktorom sa kabuki plne etablovalo ako jedna z najpopulárnejších divadelných foriem, sa spoločenské rozdiely medzi triedou samurajov a predstaviteľmi obyčajných ľudí (obyvatelia vidieka, remeselníci a kupci) presadzovali s oveľa vyšším dôrazom ako v ktoromkoľvek inom období japonskej histórie. Herci kabuki boli považovaní za vydedencov spoločnosti a na spoločenskom rebríčku stáli ešte nižšie ako kupci. Ich postavenie sa zmenilo až po roku 1868. Herci kabuki boli často titulovaní ako "žobráci z dna rieky" (kawara kojiki).
Umenie kabuki sa rozvíjalo najmä vďaka spoločenskej triede kupcov, zatiaľ čo ďalšia forma divadla nazývaná Noh ( Noh sa považuje za najstaršiu existujúcu formu divadla, ktorá vznikla v 14. storočí kombináciou čínskeho hraného umenia sarugaku a tradičného japonského tanca dengaku) bola podporovaná a rozvíjaná vládnucou triedou aristokratov. Kupci, ktorým patrilo na rebríčku vtedajšej spoločnosti najnižšie miesto, postupom času nadobudli značnú ekonomickú moc, ale aj napriek tomu zostali aj naďalej neprivilegovanou spoločenskou vrstvou pretože vtedajšie skostnatené pravidlá spoločenského rebríčka to neumožňovali. Kabuki sa postupne stalo populárnou formou zábavy pre široké masy obyčajných ľudí, predstavenia však boli striktne regulované a cenzurované Tokugawa šogunátom, pretože mocní japonskej ríše sa obávali vzniku sociálnych nepokojov a možnej "kontaminácie" vládnucej triedy. Z tohto dôvodu fungovalo kabuki, podobne ako prostitúcia, na základe osobitných povolení a predstavenia sa mohli konať len v určitých presne vymedzených častiach veľkých miest, ako napr. Edo (dnešné Tokio) a Osaka. Aj napriek silnému tlaku zo strany šogunátu, kabuki sa pre neprivilegované vrstvy stalo významným nástrojom vyjadrenia ich vnútorných pocitov v atmosfére všeobecného sociálneho útlaku.
Hlavnou témou, ktorá dominuje kabuki ako forme umenia, je konflikt medzi ľudskosťou a nespravodlivým feudálnym systémom. Z historického hľadiska je možné konštatovať, že nielen dramatici, ale aj kabuki publikum sa vždy živo zaujímali nielen o škandály v neprivilegovaných vrstvách, ale aj "novinky" zo života vrstiev samurajov v období Edo.
Pretože vládnuci šogunát striktne zakazoval výjavy z bežného života spoločnosti a jej vrstiev, najmä tie týkajúce sa samurajov, nebolo pre dramatikov jednoduché vyhnúť sa cenzúre. Preto dramatici vo svojich hrách menili mená postáv a dej kabuki umiestnili do dávnej minulosti. Aj napriek týmto "kozmetickým" úpravám bolo všetkým jasné, o aký príbeh a koho v hre ide.
Divadlo kabuki je výhradne doménou mužov, hoci na jeho prvopočiatkoch všetky postavy boli 
obsadzované ženskými predstaviteľkami, vďaka ktorým sa táto forma divadla stala veľmi populárnou. Ženské úlohy boli zastávané aj prostitútkami čo sa samozrejme stretávalo s veľkým "pochopením" u mužskej časti osadenstva. Horúce hlavy "elegantne" schladilo rozhodnutie šogunátu Tokugawa, ktorý zakázal účasť žien v kabuki predstaveniach. Iróniou bolo, ako to už býva zvykom, že mladí herci, ktorí boli obsadzovaní namiesto ženských predstaviteliek, mali tiež často veľmi blízko k najstaršiemu remeslu sveta a preto výtržnosti ďalej pokračovali. Šogunát znovu zasiahol a ustanovil, že v kabuki mohli vystupovať len starší herci. Zároveň sa zmenil aj obsah kabuki, predstavenia sa stali formálnejšími a striktne dramatickými vystúpeniami založenými na kyogen. Zmeny sa udiali aj na scéne, tradičné usporiadanie javiska noh bolo obohatené o oponu a hanamichi (ulička v hľadisku umožňujúca dramatické vstupy aktérov a ich odchody).
Chikamatsu Monzaemon (1653~1724) ktorý je považovaný za najväčšieho japonského dramatika všetkých čias, sa určitý čas venoval aj tvorbe kabuki príbehov, hoci sa preslávil najmä ako tvorca hier pre bábkové divadlo bunraku. Čo sa týka známych kabuki dynastií, za zmienku rozhodne stojí dynastia Ichikawa Danjuro, ktorej členovia sa kabuki venujú aj v súčastnosti. Jeden z jej najvýznamnejších predstaviteľov - Ichikawa Danjuro II (1688~1758) uviedol na scénu mnohé vrcholné diela kabuki a prispôsobil bunraku žáner aj pre kabuki. Jeho nasledovníci podstatnou mierou prispeli k zvýšeniu spoločenského významu kabuki a jeho akceptácii ako plnohodnotnej formy divadelného umenia pre všetky vrstvy spoločenského rebríčka. K ďalším významným hereckým dynastiám kabuki patria napr. dynastie Onoe Kikugoro a Bando Tamasaburo.
Herci, ktorí hrajú ženské postavy sa označujú ako onnagata alebo oyama. Prvým veľkým onnagata bol Yoshizawa Ayame I (1673-1729). Mnoho ďalších vysoko uznávaných hercov kabuki sa dostalo do povedomia divákov práve vďaka týmto postavám. Pri kabuki nejde ani tak o hranie v našom ponímaní slova ako skôr o podmanivé stvárnenie ženskej krásy a nevinnosti. V začiatkoch sa od onnagata vyžadovali ženské spôsoby a spôsob obliekania aj mimo javiska, neskoršie sa od tejto požiadavky upustilo (Meiji Restoration, Reforma Meidži 1868).
Kabuki sa odohráva na veľkom otočnom pódiu a využíva celú škálu známych scénických prvkov ako sú napr. kulisy a tajné dvere, umožňujúce nečakaný príchod na scénu. Kamite, alebo aj ľavá časť javiska je "domovom" najvýznamnejších a najvyššie spoločensky postavených postáv, zatiaľ čo shimote, čiže pravá strana javiska, je priestorom pre nižšie spoločensky postavené postavy.
Tradičné kabuki je vysoko melodramatickým príbehom zo silným historickým podtextom. Podobne ako v dielach Shakespeara aj tu sú staré príbehy a tradičné postavy kabuki známe divákom aj bez toho, aby do detailov rozumeli archaickému jazyku, ktorý sa v predstaveniach často používa. V súčasnosti kabuki oslovuje najmä staršie generácie a kultivované príslušníčky mladej generácie, zatiaľ čo mladá generácia vo všeobecnosti dáva prednosť iným, modernejším formám umenia a zábavy. Jeden z najznámejších príbehov kabuki, ktorý sa nazýva Chushingura a rozpráva príbeh pomsty a lojálnosti, vďačí za svoju súčasnú popularitu hneď niekoľkým filmovým spracovaniam.
Ďalšou osobitosťou kabuki predstavení je fakt, že fanatickí prívrženci tejto formy umenia môžu vo vhodných okamihoch počas krátkych prestávok medzi jednotlivými dejstvami nahlas vykrikovať mená ich obľúbených hercov.
Bunraku , alebo aj tradičné japonské bábkové divadlo, je pravdepodobne najrozpracovanejšou a najvyvinutejšou formou bábkového umenia na svete. Od európskej formy bábkového divadla sa bunraki líši najmä tým, že bábky nie sú hercami ovládané pomocou povrázkov. Bábky sú podstatne väčšie ako býva obyčajne zvykom a dosahujú až polovicu životnej veľkosti priemerného človeka. Hlavné postavy sú ovládané 3 bábkohercami. Mnohé hry bunraku vychádzajú z historických udalostí a sústreďujú sa na riešenie tradičného konfliktu japonskej spoločnosti a síce konfliktu medzi spoločenskými požiadavkami a ľudskými emóciami (giri a ninjo). Medzi vrcholné diela najznámejšieho japonského dramatika Chikamatsu Monzaemona (1653-1724) patria práve bunraku hry, ktorých dej sa často krúti okolo riešenia konfliktu medzi očakávaniami spoločnosti a vnútorným svetom jednotlivcov.
|
Zdroje: http://www.fix.co.jp/kabuki/kabuki.html |